Bola jedna hôrka a v tej hôrke lúčka, na tej lúčke domček a v tom domčeku bývala koza a mala kozliatka. Keď im išla mliečka hľadať, prikázala im:
„Deti moje, nepusťteže dnu nikoho, lebo by vás zmárnil.“
A vlk to pod oblokom počúval. Náhle koza odišla, začal pod oblôčkom spievať:
„Kozliatka, kozliatka, pusťte ma dnu: nesiem vám v cicíčkoch mliečka,v ústach vodičky, na rožkoch senca.“
„Veru ťa my nepustíme, bo naša mať tenšie hrdlo má,“ ozvali sa kozliatka a nepustili ho.

Bežal vlček ku kováčovi:
„Kováč, kováč, ukuj mi tenké hrdlo!“
A kováč mu ukoval tenké hrdlo. Vlček bežal ku kozičkám pod oblôčok a začal tenkým hrdlom:
„Kozliatka, kozliatka, pusťte ma dnu: nesiem vám v cicíčkoch mliečka, v ústach vodičky, na rožkoch senca.“
„Veru si ty nie naša mať,“ povie najstaršie kozliatko, čo už bolo múdrejšie; „veru my teba dnu nepustíme!“
„Neblbnite, doniesol som trávu a nemám s kým pofajčiť!“
"čik-čik" zacengali kľúče... „To si mal hneď povedať!“
povie najstaršie kozliatko, čo už bolo múdrejšie.